POROZUMENIE UMELECKEJ FORME
Čo je tanec Kecak? Vysvetlenie balijského opičieho spevu
Žiadny gamelan, žiadne bubny, žiadne struny – kecak je jediný veľký balijský tanec postavený výhradne na ľudskom hlase. Tu je návod, ako „opičí spev“ v skutočnosti funguje.
Pozrite si vstupenky na predstavenie Kecak v Uluwatu na GetYourGuide ↗Zbor, nie orchester
Takmer každý balijský tanec sa predvádza za sprievodu gamelanového orchestra z gongov, metalofónov a bubnov. Kecak je výnimkou: celý zvukový sprievod pochádza z desiatok mužov s holou hruďou, ktorí sedia v sústredných kruhoch a skandujú vzájomne sa prepletajúcu slabiku „cak" v prekrývajúcich sa rytmických vrstvách. Na pódiu nie je žiadny nástroj – zbor dodáva perkusie, melódiu aj atmosféru čisto hlasom, rukami a telom, a práve preto pôsobí Kecak tak odlišne od bežného balijského tanečného drámu a prečo si vyslúžil prezývku „opičí spev": štebotavé, vrstvené „cak-cak-cak" prirovnali raní západní pozorovatelia k húfu opíc.
Postavené na staršom tranzovom rituále
Kecak nie je pôvodne staroveký chrámový tanec – svoju podobu získal v 30. rokoch 20. storočia zo sanghyangu, oveľa staršieho balijského tranzového rituálu, pri ktorom sa verilo, že spievajúci účinkujúci pozývajú duchov do tanečníkov, aby ochránili dedinu alebo odvrátili chorobu. Balijský umelec Wayan Limbak je považovaný za tvorcu, ktorý adaptoval hypnotický spev „cak" zo sanghyangu na javiskové predstavenie, a to v spolupráci s nemeckým maliarom Walterom Spiesom, ktorý vtedy žil na Bali a pomohol mu dať podobu zrozumiteľnú pre zahraničné publikum. Výsledok si zachoval silu tranzového rituálu spevu, no pridal naň príbehovú rovinu.
Prečo bola Ramajana naštepená na
Namiesto vymýšľania nového príbehu tvorcovia tanca zasadili spev do scén z Rámájany, hinduistického eposu, ktorý je na Bali už dávno známy prostredníctvom chrámových reliéfov, tieňového divadla a starších tanečných foriem. Zbor počas celého vystúpenia plní dvojakú úlohu: chvíľami je len stenou rytmického zvuku, inokedy sa kruhy spievajúcich mužov doslova stávajú dejom – dvíhajú ruky, aby vytvorili les, zvierajú rady, aby naznačili bojovú líniu, alebo sa kolíšu ako more, cez ktoré preskakuje Hanuman. Je to spev, zbor aj živá scénografia v jednom.
Ako sa buduje spev
Vzor „cak" nie je náhodným krikom – je postavený z prepojených rytmických buniek, pričom jednotlivé hlasy zboru spievajú mierne posunuté vzory, ktoré do seba zapadajú a vytvárajú hustú, hypnotickú textúru, podobnú prelínajúcim sa gongovým vzorom gamelanu, no čisto hlasom. Hlavný spevák či rozprávač (dalang) spieva spevné pasáže, ktoré nesú dejové línie Rámájany a hlasy postáv, zatiaľ čo sediaci zbor dodáva pod nimi rytmický motor. Sledovať, ako sa vzory budujú, miznú a znovu vstupujú, je pre mnohých divákov prvýkrát fascinujúcejšie než samotný príbeh.
Od dedinských pódií až po Uluwatu
Kecak vznikol na obyčajných dedinských javiskách a jeho verzie sa dodnes predvádzajú na rôznych miestach Bali. Predstavenie v Uluwatu patrí k najznámejším scénam tohto druhu na celom ostrove, a to najmä vďaka miestu, kde sa odohráva: show sa koná v účelovo postavenom otvorenom amfiteátri na okraji chrámu Pura Luhur Uluwatu, morského chrámu na útese, pričom predstavenia sú načasované tak, aby sa končili presne ako slnko zapadá nad Indickým oceánom za javiskom. Spev a prostredie pôvodne neboli prepojené – práve toto spojenie urobilo túto konkrétnu verziu slávnou.